20 rokov s cavaliermi
1985-2005

Zdá sa mi to až neuveriteľné, že tento rok (25. mája 2005) uplynulo 20 rokov odvtedy ako dvere nášho bytu prekročil prvý cavalier v mojom živote. Spomienky na toto obdobie sú veľmi živé (je to niečo ako prvá láska - na tú sa nezabúda...), ako sme po neho cestovali až do Kostelca nad Černými lesy ešte starým moskvičom, na ktorom sa nedalo otvoriť okno, takže keď nás na diaľnici zastavili policajti, tak otec úslužne otvoril dvere..., ako mi chovateľka dala do rúk tú malú trojfarebnú guľôčku, ktorá sa strašne bála a hneď ako som ho položila na zem tak utiekol a išiel sa schovať..., ako potom, čo sme sa konečne večer dotrepali domov, prvé čo šteňa urobilo bolo, že sa rozkročilo v kuchyni a na koberec vypustilo plnú cisternu a otec to zahlobil hláškou: "ešte, že nie je maminka doma!"..., ako som celú noc strávila so šteniatkom v jeho peliešku, kde ono spokojne spalo a z kuchyne som počula, ako otec spravodlivo odfukuje po tej dlhej ceste..., ako mi ráno otec zvestoval, že "však bol celkom zlatý a v noci vôbec nenariekal" (začal vždy keď som ho potom ako mi zaspal na kolenách položila do pelieška a chcela si ísť ľahnúť do postele)... Bolo to nádherné obdobie mojich gymnaziálnych a vysokoškolských čias, kedy som každú voľnú chvíľu delila medzi môjho cavaliera a milované kone, bol to čas, kedy som sa naplno zoznámila s týmto úžasným plemenom a definitívne mi učarovalo na celý život. Vtedy som ešte netušila, že raz sa u nás doma narodia šteniatka, že budem mať doma štyroch cavalierov, že sa stanem poradkyňou chovu a pustím sa do takého bláznovstva ako je kurz pre posudzovateľov exteriéru psov... Som nesmierne rada, že vstúpili do môjho života. Vďaka nim som spoznala množstvo nových ľudí, získala som nových priateľov a známych. O tom, že sú aj okamihy trpké a boľavé tu písať nechcem, aj keď to tiež patrí k životu a mala som možnosť sa presvedčiť, že ľudská zloba je všade prítomný fenomén.

Som rada, že pán Roswell Eldridge začal v Británii pátrať po Kingoch starého typu, že sa našli ľudia ako pani Amice Pitt, ktorí začali toto plemeno spätne šľachtiť a že moja kamarátka, s ktorou som na gymnáziu sedela v lavici mala doma práve cavaliera a nahovorila ma, aby som si namiesto kokeršpaniela zaobstarala radšej cavaliera. Bola to úžasná rada! Ďakujem! V neposlednom rade musím poďakovať rodičom, ktorí nakoniec podľahli môjmu prosíkaniu a napriek presvedčeniu, že pes nepatrí do bytu, mi ho predsa len dovolili mať. A nielen toho prvého, ale aj všetkých ďalších, pretože hoci odvtedy uplynulo veľa vody v Dunaji, moji rodičia sú aj naďalej dôležitou súčasťou našej "rodinnej svorky" a prístavom, kde naši psi môžu vždy s dôverou pristáť, keď máme s manželom túlavé topánky do vzdialenejších častí sveta, kam ich nemôžeme zobrať so sebou. Som nesmierne šťastná, že aj môj manžel podľahol kúzlu týchto úžasných bytostí a stali sa aj súčasťou jeho života.  A nakoniec sa chcem poďakovať všetkým, ktorí sa s láskou starajú o naše "deti", ale aj všetkým tým, ktorí milujú svojich cavalierov a venujú im všetku starostlivosť a nehu, ktorú cavalieri potrebujú! Ďakujem za všetky spriaznené psie duše!

Ich. Ch. Candyline Craig Lemna Minor - zatiaľ náš najúspešnejší odchov